Starého psa novým kúskom nenaučíš? Hlúposť!

Celé roky som zdielala názor na učenie psov zhodný so starou známou vetou: starého psa novým kúskom nenaučíš. Je to myslené tak, že keď je niečo zažité, už sa to ťažko mení.

Takže si asi viete predstaviť, aké veľké oči som vyvalila na veterinárku, keď mi s bohurovným pokojom oznámila, že moje už postaršie psy by mali jesť každá zo svojej misky, aby som im krmivo vedela vážiť a merať tak ich kalorický prísun. Bolo potrebné, aby (najmä) moja 7 ročná čivava schudla. Je to jedlík, pohyb veľmi neobľubuje a ani sme sa nenazdali a mala problém s váhou. Striktné doporučenie znelo: diéta.

Ale ako, keď doteraz moje tri psy jedli spoločne, ku krmivu mali prístup celodenne a mali jednu misku?

Vezmime rozum do hrsti.

A tak som si povedala: ideme na to. Čo iné, ako ich to naučiť, mi zostalo? Predsa nie som z výcviku úplný trulo, o psoch čo to viem (hlavne o svojich :) ), bol by v tom čert, aby som ich to nenaučila. Aj keď v tom čase mali vyše 9 a 7 rokov. 

A viete, že to nebolo vôbec ťažké? Myslím, že vlastné psy často podceňujeme, máme nízku mienku o ich schopnosti učiť sa všeobecne a vo vyššom veku to niekedy s nimi vzdávame úplne. Je to veľká škoda. Viac ako neschopnosť psa učiť sa, je koreňom neúspechu naša netrpezlivosť a snaha naučiť psa čokoľvek za pár minút. Keď to porovnáme s človekom - ako dlho sa učíme hovoriť? Alebo chodiť na wc a žiť bez plienky?

Tak vezmime rozum do hrsti, prispôsobme plán výcviku (a odmeny) nášmu psovi a úspech sa dostaví. 

Hlavne musíme vedieť, ČO nášho psa motivuje najviac. Je to jedlo? Prechádzka? Preťahovanie sa o hračku? Slovná pochvala? Pohladkanie?

Deň D.

U mojich psov prevláda motivácia slovnej pochvaly a jedla. A tak som nasypala osobnú dávku krmiva každej mojej slečne do misky, položila ich na zem, zavolala na ne a nasmerovala ich k správnej miske. Dostali hneď veľkú pochvalu, aj keď to neurobili samé od seba (koniec koncov, ani nemohli, neboli zvyknuté). Boli prekvapené, okúňali sa, ale svoje jedlo zládovali a navrch dostali malú odmenu (kúsky sušeného mäsa).

Do dnes bojujem len s jednou vecou - bradáčka nikdy nezje celú dávku naraz. Skúšala som jej to brať, a viac nedostala, skúšala som ju nechať dlhšie pri miske samotnú, skúšala som krmivo namáčať ochutenou vodou - nič. Jednoducho to nezje všetko a nie, nie je to množstvom krmiva, ak myslíte na toto. Aj to som skúšala - znížiť dávky jedla. Nepomohlo.

Trochu mi pripomína mňa, pretože moja mama o mne tvrdí, že musím na tanieri vždy niečo nechať - aj keď len malý kúsok.

Výsledok? Úspech!

V konečnom dôsledku sme s mojimi psami oslávili úspech, teraz už vedia presne, ktorá miska je koho, kde stojí (dobré je nemeniť psovi miesto kŕmenia) a že sa nemajú obšmietať okolo misky ostatných psov. Možno ich ešte naučím začať s večerou na povel :)

Jesť len zo svojej misky nie je jediné, čo som ich naučila v pokročilejšom veku, ale o tom nabudúce :)

Monika