Hlúpe čivavy?

Čivava je plemeno spoločenské. Ako také má robiť spoločnosť človeku, neočakáva sa od nej špičková poslušnosť (aspoň vo väčšine prípadov) a pre drvivú časť psíčkarskeho aj nepsíčkarskeho sveta je to tvor nie práve inteligentný.

Sama som majiteľom čivavy, mala som tú česť spoznať aj iné jedince tohto plemena a zastávam názor, že sa naučia, ale len to, čo chcú, alebo im prináša úžitok. Ani ja ich nepovažujem za psích géniov, ani neočakávam, že mi môj pes vystopuje stratenú tašku (koniec koncov, nikdy som ju to neučila).

Preto ma dnes prekvapil a to navýsosť príjemne, obrázok malinkej čivavky, cupkajúcej po nákupnom centre v čase obeda, kedy je tam enormné množstvo ľudí, vedľa svojho majiteľa. A to bez vodítka, podotýkam. Krásne sa vyhýbala okoloidúcim, len som celý čas tŕpla, aby ju niekto nepristúpil. V každom prípade ma fascinovala.

Moja čivavka Maxi má problém sadnúť na povel, ale zato si sama našla niekoľko, nazvime to výrazových prostriedkov, aby dosiahla to, čo chce. Napríklad sa naučila škriabať na dvere, aby ma upozornila, že som ju vyvrela a nemá sa ako dostať ku mne (väčšinou ju priláka vôňa do kuchyne :) ), alebo mi škriabe na nohu/ruku, podľa toho, na čo dosiahne, keď sa chce dostať na lavicu alebo gauč a bojí sa sama vyskočiť.

Na vodítku sa radšej obesí ako by ma nasledovala, ale zato vie chodiť pri mne aj bez neho, drží sa pri mne a sleduje, kam ideme, aby nás nestratila z dohľadu. Nikdy sa nepohne z miesta, keď sa niekde ďalej zatára moja bradáčka - to vytrvalo čaká, kým sa k nám ten tulák opäť pripojí a potom ju nasleduje. Je ako malý ovčiarsky pes :)

Nie je to stopár, ani záchranár, nerada sadá či ľahá na povel, ale je to malý psík s veľkým a čistým srdcom. Čivavu som v pláne chovať nemala, ale dopadla som podobne, ako pri yorkšíroch - už navždy budem mať na tieto malé psíky slabosť, páčia sa mi a obdivujem ich. Veď napokon, kto by im odolal?