Ako som necvičila svoje psy (a napriek tomu sú vychované)

Pred vyše jedenástimi rokmi som sa chystala na dráhu záchranariny s malým bradatým šikovníkom, na ktorého som plánovala počkať. Človek mieni...

A ľudská netrpezlivosť mení. Nevedela som sa dočkať PP šteniatka bradáča, a tak som, ach jaj, začala brúzdať po internete a našla si šteniatko bez PP. Veď predsa cvičiť môžem aj s bezpapierákom, no nie? Kiežby som vtedy odložila svoje srdce a nechala zvíťaziť rozum.

Moja Jessy bola pri pohľade zďaleka ustráchané, vysokonohé čierne čudo, ani trochu sa nepodobajúce na krásavcov, ktorých som si vyhliadla na výstavách. Zblízka nebola iná - upierala na mňa vyľakané oči, nechcela ku mne prísť, vlastne so mnou nechcela mať nič spoločné. Človek, ktorý tam so mnou pri tej kúpe bol, sa na mňa pozrel a pochybovačná otázka: ,,naozaj ju chceš?´´ hovorila za všetko. Chcela som.

Deň na to mi doma pristála aj ďalšia malá tmavá guľa, yorkšírka menom Nelly. Ja som sa však rozhodla cvičiť s bradáčkou, predsa sú len bradáči učenliví, vedia makať ako švajčiarske hodinky a yorkšíri gaučoví leňoši. Neskúsený kynológ je horší ako sneh v lete, to vám poviem. Prečo? Pretože som neodhadla, že bradáčka so svojou úzkostnou povahou  na výcvik vhodná nie je a môj malý yorko svojou chuťou robiť ČOKOĽVEK áno.

Onedlho som začala navštevovať  psí cvičák, aj keď slovné spojenie začala navštevovať je vskutku príliš honosné na moje, ak sa nemýlim, celkovo 3 návštevy tohto zariadenia. Prestalo ma to baviť krátko potom, ako som nechtiac šlapla svojmu vystrašenému šteňaťu na packu pri pokuse naučiť ju chôdzu pri nohe. Pripočítajte k tomu jej jačanie, moju netrpezlivosť a nedostatok pochopenia novopečeného majiteľa a výsledkom dostanete absolútnu nechuť v čomkoľvek, čo sa len vzdialene na výcvik podobá, pokračovať.

LENŽE som mienila mať psy vychované, aj keď nie vycvičené. V tom čase som v tom veľký rozdiel nevidela, postupom rokov som však prišla na to, že je možné mať psa pekne vychovaného, aj napriek tomu, že si nedokáže na povel ani sadnúť, alebo len s veľkými ťažkosťami (verte, že viem o čom hovorím, krásnym príkladom je moja čivava, ktorá je milý pes, vychovaný a príjemný, ale na povel ,,sadni´´ na mňa vytreští svoje veľké očká ako keby to počula prvý raz).

Musím priznať, že veľkým pomocníkom je svorka. Čo robí jeden pes, to robí aj ďalší, často sa napodobňujú (nie je to len výhoda, ale aj parádna nevýhoda v prípade, že niečo pokašlete alebo je jeden pes zo svorky výmyselník, prípadne má inú ,,vadu´´ povahy a ostatní to po ňom opakujú). Krásnym príkladom je môj povel ,,domov´´, ktorý som necvičila, jednoducho som začala mimovoľne používať toto slovo, keď sme mierili z prechádzky domov, niektorý z mojich psov pochopil a ostatní ho nasledovali. Teraz to robia automaticky všetky.

Ďalšia ,,svorková´´ záležitosť je odvolanie od iného psa. Nikdy som svoje psy neťahala na vodítku od ostatných psov, ani som ich neodmeňovala za to, že od psa odišli. Napriek tomu sa s inými psami zvítajú, pokrútia chvostami a keď je čas ísť, stačí mi jednoduché ,,ideme´´ a proste ideme. Žiadne psíkovi sa nechce, psík sa ešte chce hrať a podobné ospravedlňovanie psej nechute nasledovať majiteľa. Aj toto moje psy robia svorkovo, teda keď ide jedna, idú aj ostatné. Občas mi namiesto ideme stačí zapískať. Robím to aj doma, keď ich potrebujem odvolať z jednej miestnosti, trebárs kuchyne.

Poznámka: pokiaľ som náhodou vonku len s jednou z nich, nejdú k cudzím psom vôbec-pravdepodobne necítia oporu svorky a nemajú chuť merať si sily osamotene :)

Žobranie jedla pri stole je otravná a obťažujúca záležitosť. Veľakrát majitelia psov zaplatia oveľa vyššiu daň za svoje pochybenie na začiatku spolužitia so psom ako je zdravé. Psy ich pozorujú pri jedle, sú otravní, slincú, nedajú sa odstrčiť, obťažujú aj návštevy a všeobecne s tým lezú na nervy. Ja som NIKDY necvičila svojich psov, aby nežobrali a je jasné, že ako správne psy sedia a čučia, čakajú, či sa im niečo ujde. Občas sa ujde, ale tým to skončí. Poviem ,,stačilo´´ a ony vedia, že už nič nedostanú a buď odídu od stola alebo si s povzdychom ľahnú.

Nie je to typický povel, moje psy sa jednoducho rokmi naučili, že slovo stačilo znamená naozaj stačilo a ďalšie hypnotizovanie mojej ruky im aj tak nepomôže.

Takto by som mohla pokračovať, vecí, ktoré som necvičila a napriek tomu ich moje psy nejako ,,automaticky´´ vedia, je veľa. Odmenou mi je veta mojich kamarátov a známych: ty máš ale pekne vychované psy. 

A o to ide - mať minimálne vychovaného, ak už nie vycvičeného psa.

PS: Psy sú vynikajúci učitelia. Veď kto iný by nás naučil nevysvetlovať, ale ukázať, čo chcem, alebo si k slovnému povelu pomôcť gestom? Problém nastáva, keď toto aplikujete na ľudí :) Nedávno som nevedomky ukázala gestom svojmu synovcovi, kam chcem, aby išiel (ľahnúť si do postele), ale nezasvätený pozorovateľ by sa zhrozil. Použila som totiž iba meno a gesto, žiadna veta, vysvetľovanie, ale na počudovanie, malý pochopil. A poslúchol. Čo viac si želať :)

PS2: svoju bradáčku ľúbim, aj keď nebola a nie je vhodná na výcvik a boríme sa s problémami kvôli jej ustráchanej povahe dodnes a neľutujem, že ju mám