Aj jedna deka pomôže

Dnes som sa rozhodla napísať viac o našom ,,projekte´´na pomoc psíkom v útulku. Už štvrtý rok takto pred zimou oslovujeme našich zákazníkov a ich rodiny a priateľov s prosbou o pomoc pre psíkov z útulku v Piešťanoch.

Prečo práve Piešťany?

Tak nejak to vyšlo - pred mnohými rokmi, keď som ešte mala dosť skreslené a romantické predstavy o tom, ako to v útulkoch vyzerá a chodí a ako sa zakladajú a spravujú, bola pani Baleková z piešťanského útulku jediná, ktorá mi odpísala na môj email (rozoslaný veľa útulkom). Je to úžasný človek, zanietený a spravodlivý, ktorý obetoval svoje pohodlie útulku a jeho obyvateľom.

Prečo práve deky?

Každý rok dám pani Balekovej tú istú otázku (čo najviac momentálne potrebujete) a ona mi odpovie: deky. Takže preto deky. Veď predsa ona najlepšie vie, čo v útulku potrebujú a využijú (prebehli už aj akcie na konzervy, ale pred zimou je odpoveď deky priam logická :) )

Charita.

Raz som si vypočula od istého človeka kritiku za moju pomoc útulkom v zmysle, že riešim veci za niekoho iného, že naprávam chyby iných ľudí a beriem zodpovednosť  za ich činy na seba. Aby som to uviedla na pravú mieru-ja sa len snažím pomáhať tak, ako je to v mojich silách, tí hlavní, ktorí pomáhajú, sú ľudia v útulku.

Áno, naprávajú chyby iných, a je to nespravodlivé. Niekto nechá psa vyhladovať na pokraj smrti, alebo ho vyhodí, keď zistí, že má ťažko liečiteľnú chorobu, prípadne ho týra a verte, že naprávať takéto veci je často veľmi drahé a zdĺhavé.

Ale môžeme pred tým zatvárať oči a povedať, aby to riešil ten, čo to spôsobil? Veď práve ten vinník na všetko kašle. A je na nás, aby sme pomohli-ak chceme. Ak by sa každý k tomu postavil tak, ako onen kritik, charita by neexistovala.

Pomôžte tak, ako viete a môžete.

Práve preto som vymyslela tento spôsob, aby každý, kto chce, mohol pomôcť takpovediac bez námahy a mal dobrý pocit. Veď kliknúť na kúpiť a zaplatiť prevodom vie každý.

Blek.

Spomínam si na jednu prechádzku v útulku s pitbullom, ktorý už nežije a s jeho ošetrovateľom, ktorého si veľmi obľúbil. Pes mal svoju vlastnú ohradu, pretože bol už starší a nezniesol sa s inými psami. Bol v útulku od svojich 3 rokov a tam aj dožil. Vtedy mi jeho ošetrovateľ položil viac-menej rečnícku otázku: čo tomu psovi chýba? Má búdu, má každý deň plnú misku, chodí na prechádzky.  A mňa napadlo jediné slovo, čo tomu psovi chýba-domov.

Sme zodpovední za to, čo sme k sebe pripútali.

Psy sme po stáročia šlachtili a pripútavali k sebe natoľko, že teraz bez nás neprežijú. Sú na nás závislí, potrebujú nás a našu pozornosť, ochranu a starostlivosť. Pozrite sa do očí psa a uvidíte tam len jedinú túžbu: túžbu potešiť  nás a patriť nám. Pes potrebuje svojho pána, niekoho, ku komu bude vzhliadať, koho bude rešpektovať a z lásky poslúchať. Ak nevieme každému psíkovi toto zabezpečiť, skúsme pomôcť aspoň tak, ako môžeme  a uľahčime život im aj ľuďom, ktorí sa o nich starajú.

Pomôžme jednou dekou.

...a  ak máte kúsok času a miesto v srdci aj pre iného ako svojho psíka, zájdite občas do útulku, vezmite im niečo dobré pod zub, potešia sa každej maličkosti.

Monika